Medzinárodný deň detí v Kaštieli v Krásnej
Staršie ročníky zvyknú vravievať, že deťom kedysi stačilo oveľa menej. Nepotrebovali najväčšie a najlepšie hračky, najkrajšie tenisky a veľké mobily vo vačku. Postačila lúka, väčším nezbedníkom aj les, a hralo sa s tým, čo príroda a okolie dali. Hoc aj v potrhaných číňanoch. Pamätníci by vedeli hovoriť o drevených prakoch, bunkroch na stromoch a modrých kolenách. A kto mal najväčšiu sinku na lakti, ten bol najväčší frajer.
Stojím na pódiu, kopec decák na obzore a veľa smiechu. Nie kvôli značkovým teniskám a smartfónom. Hoci špunti majú na nohách tri pásiky a sem-tam zakuknú na svojho multimediálneho kamoša, tešbu vyvolávajú iné divy. Hra s pin-pongovou raketkou a loptičkou, skákanie na švihadle a hod loptami do vedra. Aj v tomto prípade stačí lúka, pridajte ešte kreatívne stanovištia šermiarskeho súboru Aramis, maľovanie na tvár, stánok s balónmi a návod na vydarený Deň detí je na svete.
Zrejme nie je úplná pravda, že dnešné deti sa vedia tešiť len z počítačov a drahých hračiek. Na moderovaní akcie MDD v Kaštieli v Krásnej som videla, že je jedno, s čím sa hrajú, len nech sa im niekto venuje. Veď stáli aj pol hodiny v rade na skákanie so švihadlom, hodinu na streľbu zo starovekého luku a keď prišla sanitka, šli sa zblázniť, len nech zahúka. A bublifuk? Ten nikdy nezostarne. A odmena? Sladkosti. Síce v modernejšom šate, ale sladkosti. Menili si ich za papierové doláre, a to bol už aký pocit dôležitosti. Mať doláre. A kúpiť si za ne sladkosti.
Poslednú májovú nedeľu som strávila pred Krásnym kaštieľom s haldou vytešených detí. A okrem ďalšej pracovnej skúsenosti som získala poznanie. Pre vás možno dobre známe, ale pre mňa skutočné. Deti úprimne nechcú veľa. Chcú len, aby sa im niekto venoval, a vtedy im stačí aj obyčajný bublifuk.
